Život študenta

     Keď sme nastúpili do prvého ročníka na gympli, boli sme všetci vystresovaní. Nové prostredie, noví spolužiaci a profesori, nový začiatok... Nikto o mne nič nevedel, keby som im bola povedala, že som dcérou politika, boli by mi to zhltli. Teda väčšina. Báli sme sa, ako odprezentujeme sami seba, svoje bývalé školy... Väčšina z nás chcela a chce byť čo najlepšia a podávať najlepšie možné výsledky. Nie vždy to však ide.

     Už do troch mesiacov sme sa pomalinky kázali, kto sme a akí sme. Vedeli sme už približne,  kto akými vedomosťami oplýva. Okamžite bola vyhlásená nepísaná kocka triedy. Chlapec zo susedného mesta, ktorý vedel vždy všetko, na čo sa ktokoľvek opýtal. Bol múdry a my sme to cítili. Za nepísanou kockou sme chodili a chodíme aj teraz, ale len po úlohu (väčšinou). Pýtame sa na veci, ktoré nechápeme. Je tu pre nás vždy, kedy si len spomenieme alebo keď len luskneme prstami. Ale... obraciame sa naňho len v školských a vedomostných záležitostiach, alebo nám slúži ako terč posmeškov a žartov. Väčšina spolužiakov ani nevie, aký vlastne v skutočnosti je. Čo ho zaujíma, čo by chcel, aké sú jeho sny. Ani ja to neviem, teda viem len menšiu časť. Nikto z nás za ním nepríde, aby sa porozprával o láske, kamarátoch, problémoch... Aj ja som ho brala len ako človeka nadupaného vedomosťami a bez srdca... Všetko sa však zmenilo, keď som zistila jeho ICQ čísielko. Uložila som si ho, veď číslo kocky sa vždy hodí. Párkrát som si s ním písala aj o živote, nielen o škole. A zistila som... že aj on je človek. Má srdce. A dokonca aj city. Kto by to bol povedal? Kecalo sa mi s ním celkom fajn. Téma bola pekná a rozhovor neviazol. Ale to bolo len dvakrát.

      A preto: VEREJNE SA OSPRAVEDLŇUJEM NAŠEJ TRIEDNEJ KOCKE AJ OSTATNÝM KOCKÁM ZA TO, ŽE VÁS ODSUDZUJEME NA VÝSMECH A URÁŽKY BEZ TOHO, ABY SME VEDELI, AKÍ VLASTNE STE. Nezaujímame sa, čo cítite, či s nami súhlasíte, aký je Váš názor. Ale dávam sľub, že aspoň ja sa pokúsim napraviť svoju chybu a zaujímať sa o Vás ako ľudí, nie ako chodiace encyklopédie.