Katka odložila knihu vedľa seba na posteľ a na chvíľku zatvorila oči. Oči ju štípali, bola skoro polnoc, tak sa rozhodla prerušiť čítanie a dopriať odpočinok unaveným očiam. Medzitým detská rúčka opatrne chytila kľučku na spálni a pootvorila dvere. Natálka nakukla dnu a pozrela na mamičku. Chvíľočku rozmýšľala. Čo spraviť? Spí alebo nie? Nie, nechce ju zobudiť, preto sa rozhodla, že sa vráti späť do svojej postieľky. Lenže... poobedie v škôlke jej stále vŕtalo v hlavičke a napriek všemožnej snahe nemohla zabudnúť na spomienkovnicu. Preto sa na ňu chcela spýtať mamičky. Bola zvedavá, či aj ich rodina má takú...
Katka sa pomaly prebrala. Vo dverách zbadala strapatú Natálkinu hlávku plnú hnedých jemných kučierok. Rýchlym pohľadom na hodiny zistila, že driemala viac ako pol hodiny. Skôr, než sa stihla spamätať, Natálka zbadala, že mamička je hore a zasypala ju množstvom otázok. „Mamiška, mamiška, ty nešpíš? A ja šom ši myšlela, že áno. Pošúvaj, ja nemôžem špinkať. Keď šme dneška v škôlke olovrantovali, pani vychovávateľka nám rožprávala o takej veši, špomienkovniši. Teda neviem, ako ša to volá, ale ona nám to ukažovala. Vyžeralo to ako kniha, vieš, čo mám v nej žvieratka nakrešlené. A v tej knihe boli také obrážky, na ktoré šme ša požerali a pani vychovávateľka nám rožprávala, na šo ši špomenula, keď ich videla. Máme aj my takú špomienkovniču? A môžem ju vidieť? A ako sa to volá naožaj? Mami, mami, nešpi!“ Natálka už sedela vedľa Katky na posteli a očká jej žiarili nedočkavosťou. Katka nechápala... „Čo? Aká spomienkovnica? Ahá, ty myslíš fotoalbum!“ zaplo jej. „No, niekde nejaký máme, aj viem kde, ale necháme to až na ráno. Dobre? Teraz musíš ísť spinkať, pretože musíš vstávať do škôlky.“ Natálka by si ho pozrela aj hneď, ale videla, že mamka je tiež unavená a preto odišla bez odvrávania do svojej postieľky.
Nočná Natálkina návšteva trochu prebudila Katku. Celý čas, kým si umývala zuby, rozmýšľala. Fotoalbum, fotoalbum. Keď Natálka uvidí fotky, treba jej k nim niečo povedať. Ale čo? Veď jej život sa jej zdal obyčajný, radový a tuctový život tisícov žien. Detstvo, škola, práca, rodina. Je to naozaj to, čo chce Natálke rozprávať? Nudné opisovanie na pol hodiny? Nepochybovala, že vychovávateľka im ukazovala fotoalbum a rozprávala im o svojom živote, pretože bol plný dobrodružstva a úžasných zážitkov. Ale ona? V mysli sa jej vynorila ďalšia otázka: chce vôbec spomínať? Vracať sa k tomu, čo už bolo? Ani nezbadala, že si zuby umýva už pätnásť minút. To bolo, samozrejme, podozrivé jej manželovi. Oprel sa o veraje dverí a povedal len tak cez plece so svojím typickým úsmevom: „No čo je, Kati? Čo ťa trápi?“ „Ako vieš?“ prekvapená, že ho vidí, nevedela, čo v prvej chvíli povedať. „No, všímam, že si zuby umývaš už pätnásť minút a asi ti vôbec nevadí, že mojou kefkou.“ Katka pozrela, čo drží v rukách a rozosmiala sa tým nádherným smiechom, ktorý Michael tak zbožňoval. Vždy, keď sa zasmiala, mal pocit, že sa celá izba rozžiarila neviditeľnými lúčmi, ktoré rozjasňovali všetky veci, obrazy, kontúry. Vždy, keď nastala nejaká zložitá alebo trápna situácia, snažil sa povedať niečo, čo ju rozveselilo. Jej smiech ho dokázal uvoľniť a hneď videl riešenie daného problému. „No nenapínaj a poď s tým von. Ja viem, že nerada rozprávaš o svojich starostiach, tak ale sa zatni a buď chlap!“ Zasmiala sa a sadla si na vaňu. Sadol si vedľa nej, jemne ju chytil okolo pliec a počúval. Milovala túto jeho vlastnosť. Vedel počúvať, vypočul, snažil sa poradiť a nikdy, nikdy jej nič nevyčítal. „Vieš, keď Natálka chce vidieť náš fotoalbum.“ „No, tak to je ľahká pomoc. Tretia skrinka v obývačke, štvrtá polička vľavo.“ Zasa sa zasmiala a on vedel, že je na dobrej ceste. „Ale...“ „Ale?“ „Ale keď jej ukážem fotky, musím jej niečo k nim povedať. Opísať náš život, rozumieš?“ „Rozumiem, len neviem, v čom vidíš problém.“ „V tom, že neviem, či bude nadšená obyčajným nudným životom svojej mamy.“ „Kati... Spomeň si, keď sme spolu začali chodiť. Žil som len tak, zo dňa na deň, lebo som musel. A čo si spravila ty? No? Vletela si mi do života ako tajfún, polovicu prevrátila hore nohami, polovicu porozhadzovala a keď som po nejakom čase nazrel sám do seba, zistil som, že nič nie je na svojom pôvodnom mieste a čo bolo horšie, zistil som, že som na tebe úplne závislý. Narobila si v ňom chaos, bordel, neporiadok a môj život mal konečne zmysel. Myslím si, že nemáš nudný život. Si úžasná a ja ťa milujem. Ale podceňuješ sa už odvtedy, odkedy sa poznáme.“ Musela sa usmiať, inak sa nedalo. A musela uznať, že má celkom pravdu. Má rodinu, milujúceho manžela, skvelú dcéru, perfektnú prácu, rodičia a svokrovci ich podporujú a priateľov majú tiež viac než dosť. „Neboj, len jej pekne povedz, ako všetko leží a beží. Nech Natálka sama posúdi, aká je jej mama. Ak ti to pomôže, môžem pri tom byť s tebou. Zajtra poobede nám odvolali poradu, takže mám voľno. Ako ťa poznám, ty už niečo vymyslíš. Mohli by sme napríklad niekam zájsť, už je to skoro dva mesiace, čo sme s malou nikam nešli.“ S týmito slovami ju pobozkal na čelo a odišiel do postele.
Počasie sa vydarilo. Bol krásny teplý jarný deň, po zime už ani pamiatky. Po cestičke kráčali traja - mamka Katka, ocko Michael a medzi nimi - Natálka. Natálka neustále rapkala o tom, aký bol v škôlke skvelý deň a rodičia sa len usmievali nad malým slniečkom. „Natálka, čo takto zájsť na nejaký zákusok? Alebo by si radšej niečo zajedla?“ sprisahanecky žmurkol na Katku Michael. „Ja by šom ši dala aj to, aj to.“ „Dobrý výber,“ pochválila Katka. „Otecko dostal prémie, treba ho trochu ošklbať.“ To už sa smiala na plné hrdlo, pretože otec s dcérkou sa jediným slovom dohodli proti nej a začali je štekliť. Všetci traja z toho mali zábavu a pani, ktorá venčiac psa išla okolo sa zdalo, že ešte aj to slnko sa na nich usmieva.
Zapadli do malej útulnej reštaurácie. Vybrali si a nastala vážna chvíľa - Katka vytiahla fotoalbum. Michael ju pod stolom chytil za ruku a ona odrazu pocítila istotu a bezpečie. Nech to dopadne akokoľvek, vedela, že stojí pri nej. A to ju napĺňalo šťastím. Nechala Natálku, ktorej nadšenie sa azda ani nedalo slovami opísať, aby si sama pozerala fotky. Pomaličky sa začal odvíjať príbeh dvoch životov, ktoré sa spojili a z ktorých vznikla ona... „Tak, toto som ja. Je to moja stužková, tu sú moji spolužiaci, triedny profesor...“ nesmelo začala Katka. Pred očami Natálky sa postupne odhaľoval život. Život údajne tuctový a nudný. Zistila, že jej mamka bola šikovná študentka. Ocka spoznala v rokoch, keď ona chodila ešte na strednú. Mamka jej rozprávala, ako jej život nemal príliš veľký zmysel. Žila presne tak, ako to kedysi opísal Katkin otec: žena nikdy nevie, čo chce, ale vždy za tým ide, kým to nedosiahne. A zrazu, jedného dňa, Katkin život dostal zmysel. Odrazu vedela, na akú vysokú chcela ísť, mala hlavu plnú snov a plánov, za ktorými túžila. Vedela, že na tomto svete nie je len tak, že to má zmysel. Jej život nabral nový smer a ona vykročila v ústrety krajšej budúcnosti. Síce si vybrala dosť ťažkú školu, ale Boh chcel a ona sa tam dostala. Na internát nešla, pretože to pre ňu nebolo veľmi výhodné. Po troch rokoch štúdia sa vydala. Bývali u jej rodičov, Michaelovi to nevadilo a obaja boli šťastní. Keď doštudovala, presťahovali sa do rodinného domu. K šťastiu im chýbalo už len jedno - dieťa. Katka sa ani nestačila zorientovať v novej práci a už bola tehotná. Všetci sa tešili, ale nič nie je dokonalé... Potratila. To ju zlomilo. Síce sa snažila preklenúť veľkú bolesť, no nešlo to. V tom čase mala malé dieťatko aj jej sestra, ktorá ju vtedy dosť často navštevovala. Lenže nevedela, že po každej návšteve je na tom Katka ešte horšie. Tak veľmi chcela to malé, ružové, voňavé, uplakané... Prečo ona? Prečo práve ona? Neustále dookola sa obviňovala, veď predsa to bola jej chyba...
Trvalo dlhšiu chvíľu, kým sa odvážila znova pozrieť na svojho manžela ako na muža a otca. Netrvalo dlho a bola opäť tehotná. No viac ako šťastie ju objímal strach. Narodí sa to vôbec? Podobných otázok mala v hlave neúrekom a bola z toho riadne zdeprimovaná. Jediné, čo ju držalo nad vodou, bol Michael. Miloval ju, stále, či jej bolo dobre alebo bola totálne v depkách, Snažil sa jej pomôcť tak, ako najlepšie vedel. Vždy stál pri nej a nikdy ju neobvinil, že prvé dieťa zabila ona. Dokonca ju ako-tak presvedčil, že ona za to nemohla. Dával jej silu a chuť žiť. Takto ubehlo deväť mesiacov, dodnes nevie ako. Vie len, že rýchlo. Tentokrát sa všetko podarilo a detská izbička mala svojho obyvateľa. Dievčatko. Natálku.
Katka ukončila rozprávanie. Michael na ňu pozrel očami plnými lásky a jemne jej stisol ruku. Natálka pozerala s otvorenými ústami jediné, na čo sa zmohla, bolo: „Takže ja mám ža mamku šupermamku?“ Katka sa usmiala. Natálka o chvíľke začala rapotať, aká je mamka skvelá, že všetko stíhala, chodiť na vysokú, prať ocovi ponožky a ešte aj žehliť. Obaja rodičia sa museli smiať. Vtedy to Katke docvaklo. Jej život nebol tuctový. Nebol ani nudný. Oplatilo sa jej žiť. Už len preto, že dala tomuto svetu malé slniečko - Natálku.
Komentáre