Olíviin život sa zmenil. No nie k lepšiemu. Jej kedysi šťastný život sa zmenil na nepoznanie.
Detstvo prežila v rodinnom dome v malej dedinke. Žije tam i teraz, v období svojho stredoškolského života. Bola šťastným dieťaťom, všetci ju mali radi. Mysliac si, že je narodená pod šťastnou hviezdou, snažila sa zo života vytĺcť čo najviac. Ale teraz?
Jedna depresia strieda druhú, ráno vstáva s pocitom „už zasa je deň“. Dlhé hodiny jej vypĺňa rozmýšľanie nad tým, kde spravila chybu, prečo práve ona... Ak je toto život, tak... Toľkokrát si dala sľub, že sa zmení. No čoraz viac upadá do sebaľútosti, depresií, pocitu opustenosti a odmietania. Z toho uvoľneného a spontánneho dievčatka sa stala študentka, ktorá nad všetkým stále uvažuje, už pomaly neschopná úsmevu či pocitu šťastia.
Všetky sny zapadli prachom, nemá chuť ani silu plniť ich. Prežíva, nežije. Zo dňa na deň, z týždňa na týždeň a neustále čaká, kto ďalší ju odmietne, spôsobí jej bolesť. Vlastná neschopnosť ju ubíja a posiela znova a znova na úplné dno, do bahna, z ktorého sa ťažko vstáva. Čaká na niekoho, kto jej pomôže, vyslobodí ju z jej samej. Už, už jej svitala nádej. Kamarát, ktorý jej chcel pomôcť. Aspoň sa tak tváril. Zrazu si to rozmyslel a svojho koňa stočil na úplne inú cestu. To jej ešte pridalo. To nedokáže už mať ani normálne kamarátstvo?! To sa naozaj nenájde nikto, kto by jej povedal „mám ťa rád“ alebo „si super, som rád, že ťa poznám“?
Schytala to na celej čiare. Je to azda daň za šťastné detstvo? Tak potom trošku privysoká. V neustálom pocite opustenosti a horkosti, neschopná vytvárať normálne ľudské vzťahy zasa a znovu končila tam, kde vždy - v slzách. Slzy oslobodzujú... vraj.
Lenže... teraz už nie je schopná ani plakať. Všetko sa dusí v nej. Až raz vyletí, bude to bolieť. Nielen ju, ale aj ostatných.
S tupým pohľadom upretým do prázdna, opustená, sama, sedí v izbe a čaká. Možno sa niečo stane. Keby tak niekto prišiel a zmenil jej svet... Nemá silu ani sa postaviť a niekam ísť. Načo? Zasa si pre ďalšie sklamanie? Už ich aj stačilo, nie? Ak je má niekto vždy len sklamať, tak volí radšej život samotára. Chce plakať, nemôže. Aj tie hlúpe slzy sú už proti nej.
Nechať ju v jej depkách či pomôcť jej? A keď hej, ako?
Komentáre
hej
drzim palce:)
no...
jejha
lemon-ko
ok
hmmm....
alebo
pozname
a pevne verim, ze uz to mas za sebou:) usmev prosim!:)))