Ach jaj, veď má všetko, čo k životu potrebuje. Od rodiny až po kamarátov, ktorí stoja za ňou vždy, keď je dobre aj keď je zle. A ona? Namiesto toho, aby bola šťastná, nachádza sa presne na hranici, niekde medzi dobrom a zlom, cukrom a soľou, ohňom a vodou a neviem medzi čím ešte...
Už dlho si láme hlavu nad tým, čo jej chýba... veď má dosť všetkého... niečo sa stratilo medzi detskými snami a zajtrajškom? Alebo sa zmenila ona? Prečo zrazu nad všetkým a o všetkom rozmýšľa? A robí čím ďalej, tým viac chýb? Má pocit, že ju kamaráti nemajú radi a nedokáže im veriť. Bojí sa, že ju zradia. Kde stratila svoju dôveru v krásne čisté ľudské vzťahy? Kde sa stratila všetka tá láska, ktorú ku kamarátom cítila? Nedokáže to? Nedokáže sa znovu správať uvoľnene v prítomnosti osôb, ktoré má rada bez toho, aby myslela na to, ako netrepnúť niečo hlúpe alebo niečo nepokaziť? Svoju prirodzenosť a spontánnosť sa v sebe snaží zatlačiť čo najhlbšie a nasadzuje si masku strojenosti... Ach, Olívia...
Čo to s ňou je? Nechápe, nechce chápať... Je zmätená? Alebo sa za seba hanbí? Prečo neverí jednému, ale radšej povie niečo každému? Zo svojho života robí mozaiku. Ľudskú mozaiku. A možno... raz sa zíde pár správnych ľudí, povedia svoje, to, čo vedia a jej život sa začne vykresľovať. Bojí sa tej chvíle, bojí sa, že zistia, kým vlastne je? Malým, vystrašeným dievčatkom bojacim sa pozrieť sa do slnka a ukázať svoju tvár svetu...
Komentáre
hm...
pekne
ach to dospievanie:)