Stál na vozíku a istil okná. Chceli ich previezť len pár metrov... a nechceli, aby spadli. Tak sa podujal na ich zaistenie. Držal ich a bránil im spadnúť. No pri prudšom zabrzdení aj tak spadli..... naňho.
Rodina bola v šoku a dedina tiež. Ešte aj dnes sú všetci v šoku. Prevažná časť občanov sledovala jeho zápas so smrťou a držala mu palce. Niektorí dokonca vyjadrovali podporu jeho rodine, ktorá to potrebuje aj teraz.
Každý deň sa šírili správy, kam do previezli, akú operáciu absolvoval, či sa jeho stav stabilizoval, či sa zobudil... Mne správy nosila mladšia sestra. Každý si našiel cestičku, ako sa informovať. Nikto neveril, že zomrie. Bol predsa mladý a plný sily žiť!!! Všetci tvrdili (teda skôr dúfali), že sa nedá... kvôli jeho priateľke, rodine, kamarátom a cigaretám. Nemôže tu predsa nechať toľko vecí, ktoré mal tak rád a ktoré rád robil. A predsa... po úpornom boji v sobotu o pol ôsmej jeho život vyhasol.
Dedina je hotová. Rozdelená na dva tábory... jeden hovorí, že tam nemal čo hľadať, vraj je to jeho chyba. Druhý zasa, že by chcel vidieť toho, kto to vymyslel, pretože on to určite nebol. Nech už sa to stalo ako chce, jedno je isté. Je mŕtvy a keby sa ktokoľvek postavil aj na hlavu, už ho nevráti.
Štvrtok. Ulica vedúca k domu smútku a kostolu je plná áut. Ďalšie prichádzajú, no už nemajú miesto. Obrovské množstvo ľudí sa tlačí vo dverách kostola, aby počuli o čom hovorí kňaz na kázni. Ten to tiež nemá ľahké... ťažko hľadá slová, ako potešiť príbuzných a pozostalých.
A on? Ten si leží v drevenej truhle, pod hlavou má tričko, čo mu kúpila jeho priateľka a cigarety, ktoré mu tam vložili jeho dve milujúce sestry. Svoj život už dožil. Snažil sa ho viesť čo najlepšie, ako mu svedomie dovoľovalo. Jeho úloha tu na zemi skončila.
Krátko potrvá, kým sa dedina upokojí a prestane o ňom roznášať klebety alebo smútiť za ním. Istý čas potrvá, kým sa s jeho smrťou zmieria jeho kamaráti. Strašne dlho potrvá, kým sa s jeho smrťou vyrovná jeho rodina. Kým sa budú môcť o ňom aspoň trošku zhovárať a spomínať naňho bez toho, aby im z očí začali vytekať potoky krokodílích sĺz. Kým jeho rodičia otvoria jeho skriňu a dokážu sa aspoň pozerať na jeho veci, nie ich ešte vybrať. Kým pochopia, že už nikdy neotvorí dvere a nezačne sa s nimi hádať. Kým im dôjde, že jeho úsmev uvidia maximálne tak na fotkách.
Komentáre