ON - štyridsiatnik, ktorý bude mať vždy osemnásť. Veľké dieťa, v školských rokoch lajdák, športovo založený. Študuje, jeho snom je pracovať v rýchlej rote (Rýchla zdravotnícka pomoc).
ONA - štyridsiatnička, citovo zrelá a vyrovnaná, večná študentka. Majú ju radi všetci, od rodiny až po pacientov. Snaží sa žiť normálnym životom pracujúcej viacnásobnej matky, ktorá študuje, no život je rýchly a ona niekedy nestíha.
OBAJA - moji rodičia.
JA - ich dcéra, ktorá sa snaží byť dokonalá, čo často nevychádza. Môže mi mamka do aleluja otĺkať o hlavu, že ma budú mať radi aj s trojkami na vysvedčení. Ja, perfekcionalistka a pedant si nedám povedať. Smola, už je to vo mne zabudované. Trojky neprichádzajú do úvahy a už aj pri dvojke mám niekedy zlý pocit.
Chcem byť dokonalá. Prepáčte, chcela som. Ale zistila som, že sa to nedá. A preto som v piatok večer napísala obom rodičom rovnakú SMS. Ospravedlnila som sa mojim rodičom za svoje chyby, za trápenie, ktoré im spôsobujem. Za to, že nie som dokonalá. A nikdy nebudem, pretože aj keď sa tu hneď teraz postavím na hlavu, dokonalá nebudem. Odozvy na SMS ma veľmi potešili. Obaja sa zhodli v tom, že ma majú radi, aj keď nie som dokonalá. Aj keď mám pehy a o päť kíl viac ako spolužiačka.
Odteraz sa budem snažiť, aby sme boli spolu viac, chodili na výlety a spolu robili veci a činnosti, ktoré nás bavia. Veď už o dva roky odídem (pravdepodobne) na internát a potom to už bude ťažšie.
Komentáre
ehm
:)
sova, dakujem
no, kedysi som sa ucila pre znamky, no po tom, ako mi tak zdravo "ruplo v bedne" sa ucim pre seba... a mam z toho ovela vacsiu radost, ked mam pravdu povedat.
veru
môžem aj ja??
na to som uz prisla
áno
Malá oprava