Život študenta

     Nedávny výrok pána Dzurindu spôsobil nemalý rozruch na Slovensku: „V noci pracujú len zlodeji a sociálne pracovníčky.“ Tak teraz rozmýšľam, kam mám zaradiť mojich rodičov, keďže obaja ako zdravotníci pracovali aj na nočné zmeny. Asi budú tými zlodejmi, pretože „ochudobňujú“ náš štát o peniaze, ktoré im musia dať za prácu. Veď tie peniaze by sa dali využiť aj inak, napríklad na odmeny pre našich pánov poslancov. Veď oni predsa ani nemôžu rokovať vo dne, keďže sú pracovne vyťažení povinnosťami, ako riadiť tento štát. A preto musia rokovať v noci, aby sme sa všetci mohli na vlastné oči presvedčiť, že pre nás chcú len to najlepšie a sú preto ochotní obetovať svoj „drahocenný čas na spánok“. Ako keby nespali druhý deň doobeda.

     Pán Dzurinda podľa mňa svojím výrokom urazil dosť ľudí, občanov, pre ktorých chce len to najlepšie. To nie je výmysel, to je krutá pravda. Nech si hovorí čo chce, keby niekto povedal hocčo podobné na jeho adresu, už by bol spor na súde s tým, že sa snaží vytĺcť nemalé peniaze za urážku.

     Ďalším prešľapom sa môže pýšiť istá nemenovaná pani poslankyňa, ktorá bola prednedávnom v nemocnici. V interview pre známy denník odpovedala na otázku, ako hodnotí zdravotnú starostlivosť asi tak, že vôbec nie je spokojná s tým, že sa o ňu zdravotné sestry a lekári starali „len ako o obyčajnú pacientku“. Asi čakala, že keď sa zjaví na oddelení, všetci z nej padnú na zadok, zavrú ju do izby, ktorá pripomína apartmán na Bahamách, na aký je zvyknutá z dovoleniek a všetci sa budú starať len o ňu. Niekto konečne pocítil krutú realitu slovenského zdravotníctva na vlastnej koži a bol zhrozený.  Pani poslankyňa asi zabudla na to, že len nedávno nepodporila návrh zdravotníkov za zvýšenie platov.

     Neviem prečo, ale mám taký pocit, že poslanci si myslia, že keď vidia nejakú tabuľku, ako je Slovákom dobre, je to pravda. Asi to bude tým, že nim je dobre. Prečo by ich mali zaujímať „nejakí zlodeji“ a „ľudia, ktorí sa nedokážu zo zdravotného hľadiska postarať o jedného človeka“. Ale niekto tu zabúda na to, že z daní týchto ľudí žije a na to, že byť poslancom neznamená byť niečo ako poloboh, ktorého musia všetci obskakovať a padať z neho na zadok.