Život študenta

     ...ale tento rok akosi inak. Neviem, ale možno som ju precítila inak, trošku hlbšie ako obyčajne. Nie možno, určite. Cítim, že Pán si ma našiel a pomaly hľadám aj ja jeho. Za to sa chcem poďakovať môjmu duchovnému otcovi, kamarátom, ale predovšetkým bratovi a FOAŇákom :).

     Ale teraz k veci. Zelený štvrtok. Tu sa to všetko začalo. Pán pred cca 2000 rokmi umýval učeníkom nohy. Mne umyl srdce a dušu. Aspoň sa snažil. Po skončení omše som zostala sedieť v lavici a plakala som. Bolo to úžasné, slzy mi tiekli úplne samy a mala som pocit, že ma umývajú.

     Veľký piatok. Áááááááááá, máme to tu. Kríž... a na ňom On. Môj aj Váš Pán. Zomrel za naše hriechy, za nás. Otrepané, ale pravdivé. Akosi mi to však nedošlo. Nevedela som smútiť s vedomím, že On vstane a vykúpi ma. A tak som celú Bielu sobotu strávila rozmýšľaním o Ňom a s obrovskou radosťou v srdci. Vedomie, že som slobodné Božie dieťa ma nútilo spievať si celý deň. Nikto okolo mňa nechápal, ale to mi bolo jedno. On vie, o čo mi išlo :P. Na večernej omši som bola rozpoltená. Bolesť nad mojimi hriechmi a zároveň radosť z vykúpenia. Guláš. Bola som plná radosti až po okraj, mala som pocit, že to nevydržím a zložím sa na fleku. Zároveň mi po lícach stekali slzy bolesti a smútku... Obrad svetla ma „osvietil“ (teda myslím a dúfam) a ja som pochopila veľa.

     Veľkonočná nedeľa. Deň, na ktorý čakám už veľmi dlho. Moja radosť sa môže prejaviť naplno a moje srdce i ja kričím: Aleluja!