Nooo, čaká ju chémia a aj na tú hnusnú fyziku by sa mala pozrieť. Školu má rada, ale to učenie... Príde poobede domov a zasa sa len učiť. Koho by to bavilo? A tak to ide stále dookola. Najhoršie na tom je, že vždy, keď si večer ľahne do postele, má pocit, že ten deň opäť len premrhala. Nič sa nenaučila a ani doma nič nespravila. Rozčítaná kniha oddychuje na poličke so záložkou na strane tridsaťosem už dva mesiace. Poslednú kresbu nakreslila cez letné prázdniny. A to kreslenie miluje!
„Takto to ďalej už nejde!“ povedala si Olívia a tým vyhlásila vojnu životu. Nechce sa obzrieť o pár rokov a vidieť len roky zabité učením sa. Načo jej bude mesačný plat v desiatkach tisíc, keď nebude mať priateľky. No načo? Kým ostatní sa budú zabávať na zážitkoch zo študentských rokov, ona bude sedieť doma s hrubými ponožkami na nohách a pestovať papučovú kultúru? No to určite! Olívia ležala na posteli a hlavou sa jej preháňalo množstvo myšlienok. Mala v nich chaos. Potrebovala si ich utriediť, zadeliť, spraviť v nich poriadok. Bolo toho na ňu veľa. Ale už sa pevne rozhodla! Konečne, veď bolo na čase. Sedemnástka pomaly na krku a.......
Svoje rozhodnutie začala realizovať hneď na druhý deň. Prišla zo školy a namiesto pofľakovania sa o dome prehovorila sestru, aby si išli spolu zahádzať na kôš. Áno, basketbal bol jej dávny sen, Sľúbila si, že na strednej škole ho začne hrávať. Na základke sa nedalo, neboli podmienky ani schopní spoluhráči. Občas hádzala so staršími kamošmi na kôš, tam to však haslo. A na strednej? Než sa zorientovala v prvom ročníku, bol pomaly polrok. V druháku si povedala, že už je neskoro začínať. Aj tak sa otváral len chalanský krúžok. Nemôže sa predsa strápňovať pred svojimi spolužiakmi...
Večer mala Olívia dobrý pocit. Pocit, že si spĺňa svoj dávny sen. Nešlo jej to bohvieako, ale ona sa zlepší. Bude hrať celkom obstojne a na budúci školský rok sa zapíše do krúžku ku chalanom. Nebude ju mrzieť, aj keď sa jej budú smiať. Ona to dokáže! sľúbila si a s úsmevom na perách zaspala.
Ten týždeň sa ocitla na asfaltovom povrchu miestneho školského ihriska ešte raz. Aj teraz tam strávila so sestrou asi polhodinku a pobrali sa domov. Odvtedy sa tam však nedostala. Už sú to dva týždne. Minulý víkend bola totižto s kamarátmi na jednom kurze a opäť prechladla. Už štvrtý raz v tomto školskom polroku. V pondelok bola doma, čo jej rodičia vyčítali. Aj tak už veľa vymeškala kvôli rehabilitácii. No, mala by konečne začať cvičiť na tú svoju krivú chrbticu. Ale keď človek si vždy nájde výhovorky: musím spraviť toto, hento, ono........ aj tak vždy nespraví nič. Veď to dobre poznáme. S tým treba skončiť!!!
Nedeľa. Zamračené. Keby aspoň pršalo. Záhrada to potrebuje. Olívia je už tri hodiny na internete. Odkedy sa vrátila z omše a sadla si sem. Je si vedomá, že ju čaká nemčina, solina a chémia. Každú nedeľu si okolo obeda hovorí, že má ešte dosť času, celé poobedie. A večer.. večer je jednou nohou v Pezinku, pretože je v strese, nič nestíha, o učení nehovoriac. Tak to ide nedeľu čo nedeľu. Vždy sa opakuje ten istý scenár. Nemá silu to zmeniť. Ale už by bolo načase. Veď vyhlásila vojnu svojmu životu!
Olívia si píše na ICQ so spolužiačkou a rozmýšľa. Ešte toľko vecí by chcela urobiť za svoj kurací život. Lenže sľuby sú sľuby a plniť ich je už iná vec. Olívia je zo seba sklamaná. Sľúbila si lepší a plnohodnotnejší život a zatiaľ len dvakrát hrala basketbal. A preto s odhodlaním splniť sľub vstáva a odchádza od počítača v ústrety zamračenej nedeli, ktorá bude odrazovým mostíkom pre novú etapu jej života.
Komentáre
no...
:)