Život študenta

     Čosi zasvišťalo a vzápätí niečo preletelo vzduchom. Jáááj, to nič, to len letela učebnica fyziky cez celú miestnosť. Div sa svete, rovno do koša. „Keby som chcela, tak netrafím...“ zamrmlala Olívia a pomaly sa dvihla z postele, aby ju vytiahla a hodila radšej na stôl. Náhodou ju vynesie do kontajnera a potom by boli zbytočné problémy. Fyzika nefyzika, nejako bolo, nejako bude. Sú aj dôležitejšie veci. „Ozaj, zavolať Alene...“ spomenula si.

     Hotovo, telefonát vybavený. Vraj či nejde do kina. Sa zbláznila, teraz. Vonku prší a je štvrtok. Zajtra piatok, treba ísť do školy. Do kelu, úplne zabudla, že ma napísať sloh na solinu, úvahu na tému Mladosť. Ale to zaberie tak hodinku najviac. Teda dúfa. Slohy píše rada. Mnohí jej hovoria, že má na to talent, ale príliš im neverí. Dokonca si bloguje na nete. Večer ešte musí skočiť na ICQ, aby jej niekto poslal ťahák z fyziky v duchu hesla: „Zastreľte, zabite, zaveste ma na hák, môj otec bol dobrý, ja musím mať ťahák.“

     Dnes ju zasa videla. Ešte pred mesiacom ako sestry, teraz cudzí ľudia. A to len kvôli Jankovi. No dobre, je zamilovaná, chodia spolu, ale preto sa nezabúda na najlepšie kamošky. Chce sa jej z toho plakať. Asi zasa niečo napíše, nejakú pekne smutnú a deprimujúcu báseň. Alebo príbeh? Načo toto všetko vlastne je? V škole sa učí samé nepodstatné veci. Elektromotorické napätie, no na čo jej kedy toto bude? A mnoho, mnoho iných vecí, ktoré nechápe, nevie si ich predstaviť a vôbec im nerozumie. No ale musí to byť, tak nech to je. Nech sa deje čo sa má, ako spieva Smatanová.

     Chcelo by to vypnúť, bo z učenia jej už prepína. Keby sa aspoň mamka chcela vrátiť z rodička. Ale nie, nie je jej a nie je. Aj tak vie, čo bude. Samé sťažnosti, že sú drzí, nevychovaní, hlúpi a podobne. Konečne by sa mali začať zbierať na stužkovú. Dokelu, ešte ju čaká SOČka a veci do školy. Našťastie sa blíži víkend, musí si oddýchnuť.

     Predpoklady sa potvrdili. Sú drzí, nevychovaní, a navyše ona je ešte aj lajdák a lenivá. Ale čo??? Novinka. Najmä pre ňu. No ale dobre, ako chcete. Dlabať celú fyziku, sa nejako spraví. Čo takto utiecť niekam pekne ďaleko, kde by nikto nebol, nikto by sa nesťažoval, neznepríjemňoval život... Keby sa to dalo. Ale nedá. Tak pekne na uško, treba prežiť ešte piatok a potom, konečne, víkend...

     Keď oddýchnuť, tak poriadne. Občas treba vypnúť, takže učenie cez víkend ani nevidela. Ešte v piatok s hrôzou zistila, že schudla päť kíl. No, tak má to zasa aj svoje kladné stránky, ale keď to bude takto pokračovať, o chvíľku bude pôsobiť ako odstrašujúci príklad nezdravého chudnutia, o ktoré sa vedome vôbec nesnaží. Všetko zaklincovali rodičia tým, že nastolili tvrdý domáci režim. Aspoň konečne začnú kvôli nej variť večere.

     Týždeň ubehol ako voda. Olívia je na tom už lepšie, lebo nikdy nie je tak zle, že by nevyšlo slniečko. Akurát v piatok ju naštvali v škole. Zasa tie oktávanky.... Každý ich má akurát tak plné zuby a oni si pritom myslia, že sú hviezdy školy. Sú, v negatívnom slova zmysle. Len ony to nechcú pochopiť, ale to je ich problém. Správanie sa k ostatným študentom, školskému personálu a profesorom každého núti položiť si otázku: „Ako sa toto mohlo dostať na gympel??????“

     Navyše ešte jej spolužiačky. Vedú medzi sebou studenú vojnu s jediným účelom: keď sú spolu, sú kamarátky, jedna odíde, druhá ju za chrbtom ohovára a naopak. „Ja že nechodím do školy? Vyhýbam sa písomkám? A nemčine? A čo potom ona?“ Vari to nie je pravda? Priznajme si to, chodia za školu vždy, keď je „ťažké obdobie“. Pekné oči a úsmev C 7/11 to nespravia. To sa potom ľahko chváli: „Ja mám len jednu dvojku na vysvedčenie. A ty máš koľko? Tri? Ha, som lepšia ako ty!“ Dobre, moja zlatá, ale keď sa pozrie na svoje vymeškané hodiny a na jej, vidí podstatný rozdiel. Taktiež vie, že z maturity sa nikto z jej spolužiakov neuleje. Neboj, ono sa im to niekde vypomstí a preto nemá zmysel sa nad tým rozčuľovať.

     Treba žiť tým pozitívnym a pekným, čo život dá. A hlavne neničiť sa niečím, čo aj tak nezmení.