Život študenta

     Pred pár týždňami sa na našom gympli zjavili holandskí študenti, aby sa naplnila prvá časť programu výmenného pobytu. Našťastie, do školy prišli až v stredu, ale chaos bola aj tak poriadny;). Už len v tom, že zrazu sme nevedeli, kto je náš študent a kto Holanďan. Tak sa párkrát stalo, že ste si mysleli, že oproti vám ide gymplák a ono to začalo hovoriť akousi hatlaninou a niečo chcelo od vás vedieť. No infarkt namieste.

     Tak som si aj ja išla poobede po chodbe na prvom poschodí, myšlienkami už sústredená na piatok večer a víkend. S blaženým úsmevom na tvári som zazrela nejakého týpka. No kde by ma napadlo, že to je Holanďan. Nevšímala som si ho, až kým neprišiel ku mne a začal čosi hovoriť akýmsi nezrozumiteľným jazykom. Nemôžem si pomôcť, ale strašne mi pripomínal istého nemenovaného občana našej dediny, ktorý hovorí presne tak isto, ale len vtedy, keď sa poriadne opije.

     Pozerám na neho... on na mňa... ja na neho.... A už som mala na jazyku otázku, ktorú mi za tých pár rokov vsugerovali naše starenky: „A ty čí si chuapec?“ Ešte že som sa včas spamätala a bola som ticho. Teda tak úplne ticho zasa nie, lebo zo mňa vyletelo: „Was?“ Jááááj, moja zlatá, bliklo mi, ale on vie po anglicky, nie nemecky... „What?“ do tretice všetko dobré. Pozerá na mňa, je ticho, hovorím si, nevie ani anglicky či čo. No, to určite. Sa začal smiať a pýta sa ma, či má hovoriť anglicky alebo nemecky. Keďže sa pýtal anglicky, tak som si to aj preložiť vedela;). Normálne som z toho bola happy, že som rozumela vetu anglicky... Ale kde, nemu nestačilo, že som konečne porozumela jedu vetu a tešila som sa z toho ako malé decko, on sa spýta, či neviem aj turecky, švédsky a maďarsky. Jasné. Ja ovládam všetko. Maďarsko môj druhý domov, v Turecku mam starých rodičov z otcovej strany, vo Švédsku z maminej strany, sestra je Angličanka, mamina vyrastala v Nemecku a na Slovensku som sa ocitla náhodou. Pozerám, či mu nešibe, ale asi nie. Potom mi prezradil (po anglicky;)), že holandčinu a angličtinu majú v škole, ostatné jazyky vie preto, lebo v tých krajinách mal frajerky. Panenka skákavá, no aby som začala zháňať chalanov, s ktorými sa budem rozprávať rukami-nohami.

     To už som nervózne pozerala na hodinky, lebo čas odchodu vlaku sa neúprosne približoval a čakať tri hodiny, kým sa dostanem domov, sa mi zasa dvakrát nechcelo. Konečne sa spýtal to, čo chcel už na začiatku: ako sa dostane na vrátnicu. Vysvetlila som mu cestu - po anglicky! a on pochopil. Je to neuveriteľné, ale vedel, kadiaľ má ísť. A je to neuveriteľné, ale na mňa sa niečo v tej škole tuším predsa len nalepilo. No už sa teším na Nemcov v máji...