Anastázia. Dievča s dušou dievčatka. Dospelosť ju pomaly ale isto začína naháňať, lenže ona si zohnala vietnamské plátenky za sto korún a uteká pred ňou ako čert pred svätenou vodou. Lenže aj ňu si pomalinky podmaňujú veci dospelých a dospievajúcich. V praštenosti svojho divokého srdiečka vymámila si pozvanie na ples od jedného mladíka, ktorý radšej pozvanie vyslovil, len aby sa jej zbavil. Kamarátka s frajerom jej sľub pridupľovali, aby mala istotu, že tento rok zoderie nielen topánky, ale aj silonky.
Milión päťstokrát sa videla, ako schádza v tých najkrajších šatách po schodoch dolu a všetci na nej môžu oči nechať. Len aby sa nešmykla a jej pompézny zostup sa neskončil rozbitým nosom a novou protézou. Predstavovala si, ako tancuje s pôvabom ruskej princeznej Anastázie, ktorá sa v minulých rokoch stratila a nikto o nej už nepočul. Jej rodinu vyvraždili a ona sa vraj schovala niekde v Európe. Tajomná súvislosť medzi ich menami ju priťahovala natoľko, že sa pomaly cítila ako princezná. Mala svoje meno rada. Svoj podiel na tom mala, samopochopiteľne, aj princezná Anastázia. Podľa jej vzoru ju kamaráti oslovovali Stasi.
Čas letel. Keď začal školský rok, letel dvojnásobne. September, október, imatrikulácie prvákov a imatrikulačková diskotéka, jesenné prázdniny, Dušičky, november, december, Mikuláš, Vianoce, Silvester, Nový rok, január.............. Plesová sezóna! Stasi nezabudla a starostlivo si strážila sľub a pozvanie kamarátov. Pripomínala im ho pri každej príležitosti počas roka, už jej mali možno všetci plné zuby, ale nedali to na sebe poznať. Tú malú otravu mali radi. Volali ju nie Stasi, ale Malé.
Šaty, topánky a doplnky a lá Miletička boli nachystané v skrini. Už mesiac pred gympláckym plesom kúpila vstupenky, aby sa jej ušli. Týždeň pred sa snažila myslieť, ale ani ten kúsok mozgovej hmoty nachádzajúcej sa na dne jej vzduchoprázdna sa nechcel hýbať. Medzičasom dala košom jednému, čo sa snažil kedysi byť jej prvým frajerom. Vetou „Blázniš? Jedna do čela a bude ti hej!“ zničila aj posledné kúsky jeho lásky k nej. Bol to jej prvý ples a nedá si ho pokaziť. Lietala v oblakoch a popritom nacvičovala svoju pieseň. Bola vybraná, aby vystúpila v programe plesu a také ponuky sa neodmietajú. Síce nemala dobrý pocit zo svojho upišťaného hláska schopného priviesť reproduktory k výbuchu, ale čo už.
Deň D. Schádzala dolu schodmi a cítila sa ako ozajstná princezná. Vlasy vyčesané, šaty sa prispôsobovali jej krokom. Všetci pozerali len na ňu. Dávala pozor, aby nespadla. A naozaj - zázrakom nespadla a ušetrila prácu ľuďom na príjme. Nasadli do auta a už ich nebolo. Na mieste konania plesu stretla mnoho spolužiakov, videla veľa známych tvárí. Po piesni sa dočkala potlesku, aj keď s ňou nebola spokojná.
Hudba hrala ako za dušičky v očistci a ona sa šťastne usmievala na svet zo svojho miesta. Pretancovala osem kôl za sebou a bola už značne unavená. S tanečným partnerom bola spokojná, úroveň kamarátstva na oboch stranách sa posúvala do vyšších dimenzií. Začínala z toho mať strach, nevedela si predstaviť, že s niekým chodí... Držanie za ruky, bozky... Ona mala radšej tanec. Chalani ju nezaujímali, kým neprišiel on a nej došlo, že nechce, aby bol len kamarát. Odohrávala sa v nej vojna. Chcela byť s ním a zároveň ďaleko od neho.
Myšlienky jej vírili hlavou. Pomalinky prijala podávanú horúcu čokoládu a začala si usrkávať. Snažila sa utriediť si pocity a dojmy, ale nedarilo sa jej to. Stáli pod jej obľúbeným stromom a on zašepkal „Ľúbim ťa...“ A ona? Utekala a pálila za sebou všetky mosty. Nechápal on a ani ona. Vedela, že to tak bude lepšie. Pre obidvoch.
O mesiac položil červenú ružu na jej truhlu. Odišla a on si pamätal len jej úsmev. Viac si pamätať nechcel.
Komentáre