Vždy som hovorila a sľubovala sama sebe, ako cez víkend všetko dorobím, dopíšem, doučím sa a podobne. A každý víkend sa opakoval ten istý scenár: piatok poobede som do toho ani nepozrela, veď predsa sa drtím celý týždeň, treba si aj oddýchnuť. Sobota - upratovací deň, to sa behá, čistí, upratuje, večer nejaký film v telke a hotovo. V nedeľu doobeda nemožné, a poobede som vetou „Ale veď je ešte málo hodín...“ odsúvala všetko na večer. Končilo to tak, že večer som zaspávala s pocitom, dokelu, zasa som figu spravila a naučila sa.
Jasnééé, všetko si treba zdôvodniť ;). Veď treba niekedy aj relaxovať, vypnúť, robiť iné veci, venovať sa záujmom a koníčkom. A veď po víkende nebudú snáď skúšať ani nebudeme písať písomku...
Ale dnes... Pol piatej a mňa už čaká len nemčina, ktorá sa mi ale naozaj nechce. Dobre, ešte pozriem tú chémiu, istota je guľomet ;). Ja vieeem, bifľa... Akurát sa zamýšľam nad tým, kedy som začala s písaním úloh už v sobotu a učením sa v nedeľu čo najskôr. No, asi pred dvomi mesiacmi? :D:P:D Najhoršie bolo začať, odvtedy to už ide. Dokonca občas stíham porobiť veci aj na utorok.
Blik! No, to bude tým, že je vonku zima. Väčšinou je zamračené, prší, v poslednej dobe občas aj sneží... Jasné! Preto chodievame menej von, preto trávim viacej času doma. A preto relatívne stíham. Nóóó, veď príde leto a s ním teplé večery. A zasa budem tam, kde som bola drvivú väčšinu mojich študentských rokov. Pri sľuboch.
Komentáre
presne tak :)
tak toto som už niekde počula
:)