Škoda. Toľko toho zostalo nedopovedaného, ešte veľa vecí sme chceli spolu zažiť. Ale nikdy nebudem ľutovať tento vzťah. Keby sa dalo, urobím to ešte raz.
Všetko sa začalo, keď som bola cez jarné prázdniny na dovolenke v Tatrách. Najprv sa to zdalo ako taká obyčajná dovolenka s rodičmi a sestrou. Po príchode do hotela som ho uvidela. Stál s mladším bratom pri mape Európy a ukazoval mu, kde leží Grécko. Boli zlatí, obaja. Pozerala som naňho len tak nenápadne, aby si nikto nič nevšimol. Chcela som si len nájsť kamošov, nie vrhnúť sa po hlave do vzťahu. Lenže akosi nám nebolo dopriate stretnúť sa „zoči-voči“. On bol v pondelok v bazéne, ja som hrala biliard. V utorok večer som išla do bazéna s nádejou na stretnutie, no neprišiel. Keď som išla cez prvé poschodie, videla som, že hrá biliard. Toto sa opakovalo každý večer, len s tým rozdielom, že on si v utorok pri biliarde našiel kamaráta, takže boli dvaja. Keď sme sa náhodou stretli, pozrel na mňa a to bolo všetko. Týždeň ubehol a ja som v piatok ráno odchádzala z hotela sklamaná, pretože som dúfala, že sa aspoň zoznámime. Odchádzala som však za priateľmi na Oravu, kde som zabudla. Jedného kamoša sme „opili“ porciou hranolčekov - miesto tácky vy-hodil do smetného koša rukavice a následne mu lyža zabehla na susedný kopec. Užili sme si posledný deň na lyžiach. Večer sme boli uťahaní ako vozíky, ledva sme sa po omši dopratali do postelí.
Ubehol ďalší týždeň v škole a v piatok som sa chystala na ďalší víkend animátorskej školy. Keď sme ako obyčajne s kolegami čakali na ostatných, pretože vždy prídeme o hodinu skôr (vďaka dobrým spojom), prišiel niekto na motorke. Nikto neznámeho nepoznal. Ale keď si dal dolu prilbu - bol to ON, môj krásny neznámy z Tatier. „Vy idete na animátorskú školu?“ - pri tejto otázke som po prvý raz počula jeho hlas. Po jednohlasnej odpovedi ,,Áno.“ podišiel bližšie: „Dobre, tak ja som teda Lukáš. Na túto animátorskú školu som sa prihlásil ešte minulý rok, ale nemám dorobené tri posledné víkendy a záverečný týždeň,“ vysvetľoval nám. Keď sa dozvedel, že dve z troch dievčat z našej malej skupinky sa volajú Majky, „bol nadšený“. A to ešte nevedel, že na celom kurze ich je šesť. Ešte že som bola svetlá výnimka. Po príchode druhej várky kolegov sme ich išli privítať, respektíve zvítať sa s nimi. Išla som posledná, Lukáš na mňa počkal. „Kam si zmizla v piatok doobeda? Konečne som sa dokopal k tomu, aby som ťa oslovil a teba nebolo!“ „Končil mi pobyt. Odišla som za kamošmi na Oravu.“ znela moja odpoveď. Ach jaj, prečo sa chalani rozhodnú vždy, keď odchádzam? Po zabudnutí, ktoré som uvalila na krásneho neznámeho z Tatier počas školského týždňa sa opäť zjaví v mojom živote. Tušila som, že sa možno črtá niečo viac, ako len kamarátstvo. Teda, dúfala som, že... tento raz by to mohlo už konečne vyjsť.
Po víkende, keď sme sa trošku oťukali a spoznali sa nabrali veci rýchlejší spád. Telefonáty nemali konca, maily boli dlhé aj štyri strany. Esemesky sme pokladali za stratu času a poštou chodievali listy pravidelne každý týždeň. Toto obdobie spoznávania trvalo približne dva mesiace a stále som mala pocit, že mu musím ešte veľmi veľa napísať. Začali sme spolu chodiť, do nášho vzťahu sme pozvali aj Boha. No na konci mája ako keby uťal... Teta poštárka zabudla, kde bývam, mailová schránka prázdna a telefón nekonečne hluchý... Čo sa stalo? Písala som, posielala som, volala som a ku koncu aj kričala. Odpoveď neprichádzala. A preto... zobrala som sa a s odhodlaním zistiť, čo sa stalo, som v piatok nevystúpila na „rodnej“ železničnej stanici ale pokračovala až do Blavy. Hľadala som ho... a našla ho... Ležal na onkológii. Toto som nečakala... Po obrovskom nádychu som vstúpila do izby. Keď ku mne otočil hlavu, napriek všetkým mojím predsavzatiam som to nevydržala. Slzy mi tiekli po lícach v potokoch. Vstal a objal ma. Sadli sme si na dlážku a v jeho objatí som preplakala všetok čas do odchodu posledného vlaku. Cestou domov som sa tisíckrát pýtala, prečo mi to nepovedal. Odpoveď „Nechcel som, aby si sa trápila!“ mi nestačila. Avšak, stal sa zázrak, inak si to nikto nevedel vysvetliť. Do roka sa vyliečil! Všetci sme ďakovali Bohu, tancovali, spievali... To sme už spolu chodili presne rok a pätnásť dní.
Ale ani toto šťastie netrvalo dlho. Bol štvrtok a po náročnom dni v škole som sa tešila domov. Po ceste mi zvonil mobil, myslela som, že to je Lukáš. Bola to však jeho mamka, ktorá plakala. Došlo mi, že niečo nie je v poriadku... Auto išlo sa rútilo po ceste... Na chodníku sa hralo malé dievčatko... Zrazu vbehlo na cestu... Toto celé videl Lukáš... Vbehol za dievčatkom a našťastie ho zachránil. Odviezli ho do nemocnice a po pár minútach zomrel. Stihol mi ešte napísať list. Nikdy som ho nedočítala do konca... O tretej hodine ráno som stále bola ešte hore, nemohla som spať, len som plakala. Stále som si v hlave prehrávala okamih, keď mi povedal, že ma ľúbi. Mrzí ma, že som mu nepovedala to isté, aj keď som to cítila. Mám hlavu plnú spomienok na čas, čo sme spolu chodili, schránku plnú mailov a poličku plnú fotiek a listov. Pomaly sa zmierujem s tým, že už ďalšie nebudú...
Komentáre
Uf
no,