„Jupí, konečne som našla pravého kamaráta. Je to síce chlapec, ale je úžasne vyrovnaný a charizmatický... Pri ňom sa cítim skutočne dobre...“ písala som spolužiačke plná nadšenia. To bolo pred mesiacom. A teraz? Teraz zisťujem, aká som naivná. Opäť som sa popálila...
Keď mi prvýkrát napísal „mám ťa rád“ bola som nadšená. Vedela som, že len ako kamarátku, ale úžasný pocit ma celú napĺňal a ja som lietala desať centimetrov nad zemou... Nehorázne som sa tešila na týždeň, ktorí sme strávili spolu v kruhu kamošov. Vrátila som sa však úplne znechutená a nahnevaná sama na seba. Ako som mu mohla veriť? To som naozaj taká hlúpa? Teraz už viem, že človek napíše veľa vecí, ale možno len polovicu myslí vážne.
Toľko vecí sme ešte chceli spraviť... a ani sme ich nezačali. Počúvať obľúbenú hudbu, tancovať, rozprávať o milión päťsto veciach... Ale on radšej trávil svoj čas s ňou. Nežiarlim, ale pocit odmietnutia bolí, aj keď je to len kamarát. Stačilo len prísť, ja som čas mala. Nikdy sme neboli sami, stále bola ona s nami. Neustále som mala pocit, že mu vadím... A len úsmev či žmurknutie nestačí. Treba aj slová, ktoré pre mňa nenašiel.
Stačilo. Už žiadne rozhovory na ICQ, komunikácia len minimálna. Nebudem sa vtierať. Síce mám dušu rozorvanú na milión kúskov a chodím ako bez života, ale naozaj stačilo. Preplakané hodiny čoskoro budem počítať na dni. Som na ňom naviazaná viac, ako som si myslela.
Ďakujem za krásne spomienky. Teraz už len spomienky. Možno k sebe niekedy ešte nájdeme cestu, ale pochybujem. Budem sa brániť pustiť ho znova k sebe tak blízko.
Komentáre
si trošku nespravodlivá
si si istá, že ty by si sa v jeho situácii, s priateľom po boku, zachovala ku kamarátovi inak? čím sa vlastne previnil? že ti nevenoval toľko času, ako si si predstavovala?
hej
ked to citala, povedala, ze to citi presne takto. da sa na to pozerat z mnohych uhlov pohladu, to priznavam. ale ak to chce takto...