Neviem, čo čakáš. A ja zasa neviem, čo mám čakať od Teba. V triede po mne pozeráš, občas ideš okolo... vyzeráš, že by si mi rád niečo povedal. Možno sa opýtal, ako sa mám, čo ma trápi.... a nič. Ideš ďalej a nechávaš ma ísť si vlastnou cestou a dlabeš na to, či Ťa potrebujem alebo nie...
Nezazlievam Ti to. Ja som iná ako Ty. Ty si z inej rodiny, mesta, spoločenstva... ale aj tak by sme mohli byť dobrí kamaráti, keby si chcel. Na kamarátstvo stačí málo, možno občas sa len zastaviť a pozrieť sa o pätnásť centimetrov nižšie ako máš hlavu Ty. Možno ti už leziem na nervy svojím neustálym otravovaním a vypisovaním, ale to sú len moje pokusy a snahy o nadviazanie komunikácie s Tebou. Ale Ty na to kašleš. A ja už nemám nervy a ani silu. Nechávam to na vyššie inštancie. On s tým niečo spraví a viem, že to bude dobré ;). A preto skladám zbrane a nechávam to na Ňom.
Komentáre
tak sa mu prihovor ty.