Nie je pravda, že cesty do školy a zo školy sú vždy nudné a monotónne ;)... Chce to len tých správnych ľudí.
Joj, na pamätám ja časy, keď som chodila do školy a zo školy len s kamoškou Kikou... Občas sa pridal môj spolužiak Marek. Neskôr nastálo. Od tohto školského roka moja sestra a bratanec. A niekedy ide s nami ich spolužiak... Pekne sa nám to rozrastá. Raz nás ide päť, inokedy ideme len traja, počet menlivý, ale bordel robíme stále rovnaký. V každom spoločenstve mladých ľudí stačí jeden, ktorý niečo vymyslí, ostatní sa zvezú s ním. Tak nám nikdy nechýba dobrá nálada a úsmev na tvári, aj keď v škole bol smolný deň a profáci používali stupnicu od 1 do 5.
Piatok. Nás obľúbený deň. To sa robí vždy dvojnásobný neporiadok. Tento piatok bol výnimočný tým, že cez noc napadlo niekoľko desiatok milimetrov snehu. Pôvodne začal s guľovaním môj spolužiak Peťo, ktorý tam bol nikto nevie prečo. Útočil na Marka, ktorý mu chtiac-nechtiac gule vracal. Dobre, veď nech si robia čo chcú, ich problém. No úmysel nás ostatných nechať ich samých v guľovej paľbe jedného po druhom opatrne opúšťal. Keď sa šlo po chodníku pri hlavnej ceste, mleli sa len oni dvaja, občas sa pokúsila o niečo Kika. V aleji to už chytilo aj bratanca. Neskôr sa pridal jeho spolužiak. Moje rozhodnutie nezapojiť sa do všeobecnej radosti padlo na dlhej ulici vedúcej ku železničnej stanici. To sa jednoducho nedá, okolo hlavy mi lietali gule a ja som sa tak veľmi snažila sústrediť sa na to, čo mi hovorí sestra. Ale... „Tu máš!“ a s víťazoslávnym úškrnom na tvári dvíham palec hore, že som ho trafila ja. Ja viem, aj to bola náhoda, bo ja so svojimi slepými očami a krivými rukami trafím niečo vždy len náhodou. Gule lietali som a tam, triafali nielen cieľ, ale občas skončili aj na nejakom tom dome. Ale okno sme nerozbili ani jedno! Všetky sú celé.
Železničná stanica. Do vlaku sme si posadali vysmiaty, s červenými lícami, ušami a nosmi. V očiach nám žiarili šibalské ohníčky a myslím, že všetko nám to stálo aj za tie zmrznuté ruky.
Komentáre